Oficiálné stránky obce Likavka

Ocenenia

pečať rozvoja

Aktuálna teplota

17.8.2017 17:28

Aktuálna teplota:

23.6 °C

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 7
DNES: 606
TÝŽDEŇ: 2423
CELKOM: 202367

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Výber jazyka

Obsah

Dejiny obce 

 

Dejiny obceZačiatky osídlenia obce Likavka možno sledovať už pred 13.storočím. Dokazuje to aj typ názvu obce, ktorý zaraďuje túto osadu k najstaršej skupine obcí v Liptove. Najdôležitejším svedkom osídlenia tejto časti Liptova v 13.storočí je kostol sv. Martina biskupa v Martinčeku. Zachované včasnogotické prvky sa datujú do obdobia okolo roku 1260.

Kostol bol vybudovaný pre viaceré osady, ktoré boli v jeho blízkosti (Likava, Lisková), až neskôr vznikla pri ňom osada, ktorá bola pomenovaná podľa patrocínia kostola Svätý Martin, Martinček. V rokoch 1332 - 1337 pôsobil tu farár Šimon, ktorý svoj ročný príjem odhadol na 1 1/2 hrivny.

 

 

Prvá písomná zmienka o osade Likava je v neznámej listine z obdobia vlády Bela IV. (1235 - 1270), o ktorej sa zachovala zmienka z roku 1341. Kráľ daroval likavský majetok údajne zemanovi Mikulášovi a jeho potomkom, ktorí ho vlastnili až do roku 1335. K týmto zemanom patril asi aj Ladislav z Likavy (de Likua), ktorý sa zúčastnil roku 1300 pri metácii majetku Čerín.

Župan Donč pri uplatňovaní svojich zámerov - hospodárskych i staviteľských prinútil roku 1335 majiteľov likavského majetku na výmenu za časť majetkov, ktoré boli vyčlenené z Liptovského Trnovca. V tomto roku sa totiž pred turčianskym konventom sťažoval Anda, syn Petra, že Sad, syn Milatha s ostatnými príbuznými, ktorí boli spolumajiteľmi majetku "Lichwa", ho vymenili bez jeho vedomia. Ďalšia vetva zemanov z Likavy roku 1341 od kráľa Karola Róberta získala majetky vyčlenené z Ľubele.

Osada Likava ležala pri dôležitej krajinskej obchodnej ceste, vedúcej zo Zvolena cez Revúcku dolinu popri Ružomberku (kde bola križovatka obchodných ciest) a smerovala cez Oravu ďalej do Poľska. Nad touto cestou dal župan Donč vybudovať v druhej polovici 30.rokov 14.storočia hrad, ktorý dostal názov podľa pôvodnej osady - Likava. Dedina Likava a jej majetok bola neskôr kráľovským majetkom a súčasťou hradného panstva Likava.

 

DejinyHrad patril do polovice 15.storočia uhorským kráľom. Plnil vojensko-strážnu funkciu nad obchodnou cestou a bol aj sídlom kráľovských majetkov v západnom Liptove. V septembri 1431 obsadili Likavu husitské vojská, ktoré sa tu udržali až do roku 1434. Kastelánom na Likave bol Ján Mesphet z Hluku na Morave, ktorý je známy už roku 1425. Roku 1435 je Likava majetkom Jána Huňadyho.

Likava od 2.polovice 15.storočia do polovice 16.storočia mala niekoľko vlastníkov alebo záložných držiteľov. Získal ju napr. Pongrác z Liptovského Mikuláša, Peter Komorovský, Ján Korvín, Ján Zápoľský, Ľudovít Pekri, Ján Krušič, dlhší čas patrila Ilešháziovcom a Tökölyovcom. V rokoch 1672 - 1700 boli na hrade Likava vykonané väčšie stavebné úpravy a vybudované nové opevnenia s piatimi baštami. V jeseni roku 1707 hrad na rozkaz Františka Rákocziho II. zbúrali.

O prvej dedine Likava v 2.polovici 14. storočia a v 15.storočí sa písomná zmienka nezachovala. Chotár osady sa dostal k majetku hradného panstva Likava. Osada Likava sa nespomína ani v súpise dedín a mestečiek, ktoré roku 1469 patrili k panstvu Likava; uvádza sa mestečko Ružomberok s Černovou, Vlkolíncom, Bielym Potokom a Villa Ludrovou, osada Medokýš, Lisková, Dubová, Stankovany a Zamrzlô. Po zničení hradu Liptov roku 1474 boli aj majetky a mestečká tohto panstva pričlenené k Likavskému panstvu. V polovici 16.storočia k hradnému panstvu Likava patrili mestečká Ľupča, Ružomberok so štyrmi vonkajšími ulicami Biely Potok, Villa Ludrová, Černová a Vlkolínec, mestečko Bobrovec, Liptovský Trnovec, Liptovská Sielnica a dediny Stankovany, Gombáš, Švošov, Hrboltová, Likavka, Lisková, Teplá, Svätá Mara, Jarkovice, Pavlova ves, Bobrovček, Sokolče, Ľubela, Bešeňová, Lúčky, Potok.

Nové osídlenie pod hradom Likava - podľa výskumov F. Uličného - s názvom Likavka, odvodeným od názvu hradu, vzniklo koncom 15. - začiatkom 16.storočia a spolu s ostatnými dedinami a mestečkami patrilo do Likavského panstva. Najstaršie správy o ňom sú v daňových registroch z tohto obdobia. Roku 1536 a 1557 likavské sedliacke domácnosti platili kráľovi daň od dvoch port (okrem richtára), v roku 1588 boli zdanení od piatich port. Podľa urbára z roku 1551 bolo v Likavke 11 sedliackych domácností, ktoré zaznamenávame aj v roku 1580.

Podľa tohto urbára museli sedliacke domácnosti z Likavky vyplatiť zemepánovi po 26 denárov na Juraja, na Michala a na Vianoce. Každoročne teda platili po 78 denárov. Okrem toho mali povinnosť voziť panské obilie (ovos, pšenicu, jačmeň) a soľ z hradu do mlyna a zomleté nazad na hrad. Dodávali na hrad drevo a likavský pivovarník musel na Likave variť pivo. K ich povinnostiam patrilo voziť seno z panskej lúky do stodôl a stajní na majeri. Lúku museli sami obrobiť. Pre potrebu hradu chytali vo Váhu ryby a privážali ich na hrad. Na hrade museli opravovať pekársku pec. Okrem týchto povinností manželky želiarov (v roku 1549 to bolo14 domácností) museli čistiť črevá zabitého dobytka pre panskú kuchyňu. V polovici 16. storočia bol v Likavke aj vodný mlyn a píla. Želiari museli obhospodarovať majer Likavského panstva

 

DejinyDedina Likavka veľmi trpela prechádzajúcimi vojskami, ale aj nedostatkom. V roku 1600 sa uvádza v Likavke 23 obývaných poddanských domov, 17 dvorov bolo opustených. Pri potoku stál mlyn.

Podľa urbára mala roku 1625 Likavka 12 sedliackych usadlostí, v ktorých žilo asi 25 rodín a 38 želiarskych domov. Ročnú daň platili na sviatok sv. Juraja, Michala a na Vianoce po 2 florény a 86 denárov. Želiari spolu so želiarmi z Martinčeka platili 23 florénov.

K povinnostiam likavských poddaných patrilo napr. odovzdávať dežmu od baranov a oviec podľa ich počtu tak, ako ju dávajú valasi. Mlynár musel vykŕmiť jedného brava a vykonávať mlynárske práce okolo mlyna. Likavčania mali povinnosť voziť do mlyna slad, zomletý slad doviezť nazad do panského pivovaru a v čase, keď sa varilo pivo, dať na pomoc jedného človeka. K ich povinnostiam patrilo aj doviezť a odviezť na hrad z mlyna zomleté obilie, skosiť a zhrabať panskú lúku a odviezť seno, ženy mali na zámku cúdiť obilie a zo zabitého dobytka čistiť vnútornosti. Okrem toho do mlyna z hradu vozili na mletie soľ, ktorú museli aj nazad do hradu doviezť. Neďaleko od Váhu na potoku bol novopostavený mlyn a vodná píla, mlynár bol povinný na nej rezať dosky. Každý sedliak musel priviezť na pílu 6 klátov, z ktorých sa rezali na píle dosky.

Okrem týchto povinností musel každý sedliak odovzdať 6 sliepok, každý jedného kapúna, po dve husi a po 20 vajec. Želiari mali dať napr. po tri sliepky (spolu 81) a po 8 vajec. Všetci sedliaci spoločne mali dať 2 teliatka, 4 prasce, 3 zajacov, 30 drozdov, 4 jariabky.

Podľa zápisnice kanonickej vizitácie z roku 1713 mala Likavka a Martinček 497 obyvateľov, v roku 1715 bolo v Likavke 16 daňovníkov, v roku 1787 v nej žilo 883 obyvateľov a bolo tu 89 domov. V roku 1828 v 179 domoch žilo 1228 obyvateľov.

 

DejinyObyvatelia Likavky museli vydržiavať aj prechádzajúce vojská. V roku 1736 boli prinútení odovzdať pre vojakov kniežaťa Lobkovica naturálie (vajcia, maslo, slaninu, bryndzu, pálenku, korenie, med, haringy a pivo). Vojaci spôsobili tak Likavčanom škodu za 4 florény a 93 denárov.

Veľká bieda postihla obyvateľov Likavky a Martinčeka v roku 1768. Búrka a prívaly im zničili celú úrodu, trpeli hladom, žili v úzkosti, biede a nedostatku "nemajúc napospol z domu do domu kus chleba, úfajúce že nam Pan Buh noveho chleba a jinej živnosti požehnati ráči, jako se to y ukazalo na lukach na poli jednem i druhem tež i v tretem, kde hrachy a pohanky posiate sme meli, tež i w zahradach jak pre živnost tak i pre odev...". Nedostatok bol taký veľký, že nastal hlad. Obrátili sa preto o pomoc k Liptovskej stolici, pretože nielen že niet obilia na sejbu, ale ani predpísané dane nebudú môcť platiť.

Sociálna a hospodárska situácia v obci sa nezlepšovala ani v nasledujúcich rokoch. 23.januára 1769 sa Likavčania opäť sťažujú Liptovskej stolici, že páni Likavského hradu im bránia pásť dobytok v Likavskej doline a v Čebrati, hoci ho tam predtým mohli pásť slobodne. Mnoho dobytka preto museli predať; požiadali Liptovskú stolicu o pomoc, aby sa mohli so svojím statkom vrátiť opäť na pasienky.

V roku 1770 sa obyvatelia Liskovej, Likavky a Martinčeka sťažujú cisárovi. Poukazujú na svoju chudobu, dlhy voči Liptovskej stolici a na rôzne neprávosti, ktorých sa im od vrchnosti dostáva. Sťažnosť riešila Miestodržiteľská rada v Bratislave 3.augusta 1770. Odstúpila ju na riešenie Liptovskej stolici.

 

DejinyV roku 1785 sa obyvatelia Likavky znovu sťažujú na pána Likavy, grófa Jána IIešháziho, ktorý im zamkol obilie do stodôl a chce im ho predať, pretože neplnia svoje daňové povinnosti voči Liptovskej stolici. So svojou sťažnosťou sa obrátili k županovi Liptovskej stolice grófovi Ladislavovi Prónaymu.

Roku 1827 sa richtár obce Mišo Kralovenský sťažuje Liptovskej stolici, že už dva roky upozorňujú, že Váh im poškodzuje pole pri soľnom sklade, podmýva breh a obyvatelia Likavky nestačia sami udržiavať cestu do Paračky. Prosí, aby na opravu a údržbu tejto cesty bola určená ešte jedna obec.

Nové podmienky, ktoré nastali po roku 1848, ovplyvnili ďalší vývoj obce a život jej obyvateľov. Základným zamestnaním bolo síce aj naďalej poľnohospodárstvo, ovčiarstvo, drevorubačstvo a pltníctvo, ale keď boli vybudované v 2.polovici 19.storočia v Ružomberku priemyselné podniky, mnohí obyvatelia Likavky, Martinčeka a okolitých dedín získali v nich zamestnanie a obživu.